KRST

Väčšina evanjelikálnych kresťanov verí a praktizuje krst veriacich, na rozdiel od krstu detí. Podobne väčšina protestantov praktizuje krst ponorením, a nie kropením. Nový zákon aj dejiny ranej cirkvi stoja za oboma týmito prístupmi.

V súčasnosti je typické, že krst je od obrátenia oddelený dlhým časom. Mnohí kresťania sú spasení v jednom veku a pokrstení oveľa neskôr. V prvom storočí to bolo nemysliteľné – konvertiti boli pokrstení hneď po uverení.

Jeden učenec hovorí: „Patria k sebe. Tí, ktorí činili pokánie a uverili Slovu, boli pokrstení.“ Ďalší dodáva: „Pri zrode cirkvi boli konvertiti pokrstení s malým alebo žiadnym oneskorením.“

V prvom storočí bol krst vonkajším vyznaním viery človeka, ale aj spôsobom, ako niekto prichádzal k Pánovi. Pisatelia Nového zákona často používajú krst namiesto slova „viera“ a spájajú ho so „spasením“. Bol to prvý krok, ktorým veriaci verejne vyznávali Krista.

V modernej dobe sa „modlitba hriešnika“ nahradila krstom ako počiatočným vyznaním viery. Nikde v Novom zákone však nenájdeme, že by niekto bol privedený k Pánovi modlitbou hriešnika. Namiesto toho boli ľudia privádzaní k Ježišovi krstom – voda bola „modlitbou hriešnika“ prvého storočia.

Krst sprevádzal prijatie evanjelia:

• Lýdia počula Pavla, uverila a okamžite sa dala pokrstiť so svojou domácnosťou (Sk 16:14-15)
• Žalárnik vo Filipách uveril a okamžite sa nechal pokrstiť (Sk 16:30-33)
• Pozri aj Sk 2:41; 8:12, 35-37

Krst znamenal úplný rozchod s minulosťou a plný vstup do Krista a Jeho cirkvi. Bol aktom viery aj jej vyjadrením.

Kedy sa krst oddelil od prijatia Krista? Začalo to začiatkom druhého storočia, keď niektorí učili, že mu musí predchádzať obdobie poučovania, modlitby a pôstu. V treťom storočí sa čakacia lehota natiahla až na tri roky! Krst sa stal strnulým rituálom plným kultúrnych prvkov: voda, vyzliekanie, pomazanie, exorcizmus.

Tento legalizmus viedol k falošnému presvedčeniu, že iba krst odpúšťa hriechy a po krste nemôže byť odpustené prehrešenie. Odkladanie krstu sa stalo v 4. storočí bežným – napr. Konštantín čakal až do smrti.

Prostredníctvom tradície sme evakuovali skutočný význam a silu krstu vodou. Správne chápaný krst je počiatočným vyznaním viery veriaceho pred ľuďmi, démonmi, anjelmi a Bohom.

Krst je viditeľným znakom:

• našej odlúčenosti od sveta
• našej smrti s Kristom
• pochovania starého človeka
• zrodenia nového stvorenia

Vodný krst je novozákonná forma zasvätenia a obrátenia – Boží nápad. Nahradiť ho modlitbou hriešnika znamená ochudobniť krst o jeho pôvodné Božie svedectvo.

MODLITBA HRIEŠNIKA A OSOBNÝ SPASITEĽ

Modlitba hriešnika nahradila biblickú úlohu krstu vodou. Hoci sa dnes propaguje ako evanjelium, táto modlitba sa rozvinula len nedávno. Ako prvý ju použil D. L. Moody, keď školil svojich evanjelizačných spolupracovníkov.

Populárne využitie sa však dostalo až v 50-tych rokoch 20. storočia v traktáte Billyho Grahama Peace with God a neskôr v Four Spiritual Laws od Campus Crusade for Christ. Nie je na tom nič zvláštne – Boh určite odpovie na úprimné modlitby každého jednotlivca, ktorý sa k Nemu prikloní vo viere. Nemala by však nahradiť krst vodou ako vonkajší nástroj zasvätenia.

Fráza „osobný Spasiteľ“ je ďalšou nedávnou inováciou, ktorá vyrástla z étosu amerického obrodenia 19. storočia. Presne vznikla v polovici 19. storočia, ale prerástla do populárnej reči Charlesa Fullera (1887–1968).

Fuller túto frázu použil tisíckrát vo svojom rozhlasovom programe Old Fashioned Revival Hour (1937–1968), ktorý zasahoval celé Severné Ameriku a neskôr aj svet. Počas jeho života sa relácia vysielala na viac než 650 rozhlasových staniciach.

Dnes sa fráza „osobný Spasiteľ“ používa tak prenikavo, že sa môže zdať biblická, ale pozrime sa na jej praktický nezmysel:

Predstavili ste niekedy svojho priateľa takto?
„Toto je môj osobný priateľ Billy Smith.“

V Ježišovi Kristovi sme však dostali oveľa viac než len „osobného Spasiteľa“. Prijali sme vzťah samotného Ježiša Krista s Jeho Otcom.

Podľa Nového zákona: čím bol Otec pre Ježiša Krista, tým je Ježiš Kristus pre nás. Keď sme „v Kristovi“, Otec nás miluje a zaobchádza s nami ako so svojím vlastným Synom.

Inými slovami: zdieľame a podieľame sa na Kristovom dokonalom vzťahu s Jeho Otcom. Tento vzťah je korporatívny aj individuálny – všetci kresťania ho zdieľajú spoločne.

V tomto zmysle výraz „osobný Spasiteľ“ podporuje vysoko individualistické chápanie kresťanstva. Nový zákon však nepozná vieru typu „len ja a Ježiš“. Kresťanstvo je intenzívne korporatívne – život medzi veriacimi, ktorí poznajú Krista spoločne ako Pána a Spasiteľa.

RIM 10:9 – VONKAJŠIE VYZNANIE VIERY A KRST

Často počujeme verš z Rimanom 10:9:
„Ak teda vyznáš ústami Pána Ježiša a uveríš v srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“

Na prvý pohľad sa zdá, že Biblia vyžaduje presnú slovnú formulku, ktorou človek „vyznáva Ježiša za svojho Spasiteľa“. Pôvodný grécky text a prax prvej cirkvi však poskytujú oveľa hlbší a presnejší obraz.

Význam pôvodného gréckeho textu

Grécky text Rim 10:9 hovorí o dvoch aspektoch:

• Vnútorná viera v srdci („pisteuōn“ – veriť)
• Vonkajšie vyznanie („homologeōn“ – vyznať/uznať)

V prvej cirkvi sa vonkajšie vyznanie často realizovalo prostredníctvom krstu, ktorý bol viditeľným a verejným aktom obrátenia. Slovná formula „vyznám Ježiša za svojho Spasiteľa“ nebola striktne nutná.

• Krst bol primárnym vonkajším aktom vyznania viery.
• Konvertiti boli krstení okamžite po uverení (Sk 2:41; 8:36–38; 16:14–15).
• Vonkajšie vyjadrenie mohlo byť slovné, gestické alebo rituálne (ponorenie, symbolické pochovanie starého človeka).

Porovnanie: pôvodný text vs. historická prax vs. moderný preklad

Záver

Kľúčová vec: Biblia nevyžaduje slovnú formulku „Ježiš je môj Pán“ ako jedinú podmienku spasenia. V prvej cirkvi sa vonkajšie vyjadrenie viery uskutočňovalo prostredníctvom krstu – konkrétneho, verejného aktu vyznania, ktorý spájal vnútornú vieru s viditeľným svedectvom pred ľuďmi, anjelmi a Bohom.