SOBOTA VERZUS NEDEĽA: KEDY SA ZMENIL DEŇ ODPOČINKU?

Z Nového zákona je zjavné, že Ježišovi nasledovníci zachovávali siedmy deň – sobotu – tak, ako to prikazuje Štvrté prikázanie.

Napríklad:
Skutky 16:13: „V sobotný deň sme vyšli za bránu k rieke, kde sme sa domnievali, že je modlitebné miesto...“
Lukáš 23:56: „...v deň sobotný odpočívali podľa prikázania.“

Tieto verše ukazujú, že sobota ostávala svätým dňom aj po Kristovom ukrižovaní. A podobne to potvrdzujú mnohé historické spisy z raného kresťanstva.

Ale čo sa stalo? Ako sme videli aj v predchádzajúcom citáte od Sokrata, kresťania v Alexandrii a Ríme prestali zachovávať biblickú sobotu. Namiesto toho začali svätiť nedeľu – a to nie na základe Písma, ale kvôli „nejakej starobylej tradícii“.

Antiochia vs. Alexandria a Rím

Po zničení Jeruzalema v roku 70 n. l. sa Antiochia v Sýrii stala novým centrom kresťanstva. Tu sa šírilo evanjelium verne podľa učenia apoštolov, a práve tu sa učeníci prvýkrát nazývali „kresťanmi“ (Skutky 11:26).

Zatiaľ čo Antiochia reprezentovala biblickú čistotu, iné mestá – najmä Alexandria a Rím – sa stali centrami kompromisov s pohanstvom:

• Alexandria bola známa pre svoje filozofické školy, kde sa miešalo židovstvo s gréckou filozofiou.
• Rím bol hlavným mestom rímskeho pohanstva, kde sa uctievalo slnko, cisári a mýtickí bohovia.

Medzi týmito dvoma mestami vzniklo spojenectvo, ktoré odklonilo kresťanstvo od jeho pôvodného základu.

A tak sa nedeľa stala „svätým“ dňom

V tejto novej aliancii sa nedeľa – deň uctievania boha Slnka (Sol Invictus) – postupne presadila ako nový deň bohoslužieb. Nie preto, že by to učil Kristus alebo apoštoli, ale preto, že tento deň mal význam v rímskej kultúre.

Takto sa nedeľa nahradila biblický sabat – nie Písmom, ale ľudskou tradíciou.

Na zamyslenie

Je možné, že dnešná kresťanská prax zdedila viac z Ríma než z Biblie?

Vrátime sa k pôvodnému zámeru Stvoriteľa – oddeliť siedmy deň ako čas odpočinku a spoločenstva s Bohom?

A máme odvahu prehodnotiť tradície, ktoré boli prijaté bez dôkladného preskúmania?

KEĎ TRADÍCIA ZATIENILA PRAVDU

V priebehu druhého storočia začal v kresťanstve silnieť trend, ktorý mal ďalekosiahle dôsledky: pohanská filozofia a ľudské tradície začali nahrádzať biblické učenie.

Podľa historických záznamov vodcovia v Alexandrii a Ríme – vplyvných mestách raného kresťanstva – boli kľúčovými postavami v tomto posune. Niektorí z nich otvorene prijímali pohanské myšlienky ako súčasť teológie.

Napríklad Klement Alexandrijský, učiteľ známeho teológa Origena, povedal otvorene:

„Nebudem učiť kresťanstvo, ak nebude zmiešané s pohanskou filozofiou.“
(Mosheim, Commentaries, cent. 2, vol. 1, s. 341)

Rím, Alexandria a kult Slnka

V tom istom období rímski cisári, ktorí uctievali boha slnka (Sol Invictus), mali podobné túžby ako alexandrijskí teológovia – vytvoriť jednotný duchovný systém, ktorý by zjednotil ríšu. Historik Milman opísal výsledok takto:

„Satan vymyslel plán, ako zmiešať všetky náboženstvá do jedného, v ktorom slnko bude ústredným objektom uctievania.“
(Milman, Dejiny kresťanstva, zv. II, s. 175–176)

Tento duchovný kompromis neprebiehal mimo kresťanstva, ale vo vnútri cirkevných štruktúr. Rímska kultúra, helenistická filozofia a uctievanie slnka začali prenikať do kresťanskej viery, čím sa začali odkláňať od čistej pravdy evanjelia.

Cirkevní otcovia a vplyv filozofie

Mnohí z tzv. cirkevných otcov boli ovplyvnení gréckou filozofiou viac, než si dnes uvedomujeme. Niektorí sa snažili kresťanskú vieru „zdokonaliť“ pomocou učenia Platóna a Aristotela. Výsledkom bolo zriedenie biblickej jednoduchej pravdy a vytváranie teologických systémov, ktoré mali pohanské korene.

„Pohanská filozofia mala veľký vplyv aj na prvých cirkevných spisovateľov.“
(História kresťanskej cirkvi, zv. II)

Dôsledok? Tradícia nahradila Písmo

Tento vývoj mal zásadné dôsledky: ľudská tradícia sa začala stavať nad Božie Slovo. Namiesto toho, aby sa cirkev vracala k apoštolskému základu, prijímala prvky pohanstva, ktoré sa postupne stali „normou“.

POHANSKÁ FILOZOFIA A JEJ VPLYV NA RANÉ KRESŤANSTVO

Pohanská filozofia výrazne prenikla do kresťanskej teológie už v prvých storočiach. Môžeme ju vystopovať u významných mysliteľov ako Klement Alexandrijský, Origenes, ale dokonca aj u Augustína, ktorý priznal, že táto filozofia v ňom zapálila „neuveriteľný oheň“:

(Dejiny kresťanskej cirkvi, 2. obdobie, zv. 2, ods. 173)

Rímski biskupi a rozmach nedele

Keď sa do hry dostali rímski biskupi, využili svoj rastúci vplyv na šírenie myšlienok, ktoré boli blízke pohanským cisárom, ako aj metódam alexandrijskej evanjelizácie. Namiesto dodržiavania Božieho svätého 7. dňa – sabatu, sa začal uctievať sviatok zasvätený slnku.

Rímsky biskup Viktor I. uzavrel okolo roku 190 n.l. dohodu s Klementom Alexandrijským, učiteľom Origena, aby z nedele urobili hlavnú bohoslužobnú nedeľu v kostoloch.

Keď rímska cirkev získala moc a dominanciu, zatlačila pravú Božiu cirkev na okraj, a tak nedeľa sa stala dňom najväčšieho významu.

Zákonodarný vplyv biskupov

Väčšina biskupov v druhom storočí vydala nariadenie, že „slávnosť zmŕtvychvstania“ (Veľká noc) môže byť slávená len v nedeľu. Tento krok upevnil pozíciu nedele ako kľúčového dňa kresťanského uctievania.

(Dejiny kresťanských rád, zväzok 1, s. 300-313)

PRED KLEMENTOM NEEXISTUJE ZÁZNAM O „DNI PÁNA“

Pred Klementom Alexandrijským neexistuje žiadny záznam, že by sa nedeľa nazývala „Deň Pána“. Dôvod je jednoduchý — Biblia jasne hovorí, že Ježiš je „Pán soboty“ (7. deň).

Preto je 'Pánov deň' podľa Biblie siedmy deň — sobota.

Rímsky biskup a zavedenie nedele ako sviatku

Rímsky biskup sa opieral o vtedajšie ľudové túžby, aj keď boli nesprávne. Nedeľa bola vyhlásená za svätý deň pre všetky národy okolo Stredozemného mora. Biskupi vedeli, že majú podporu pohanov aj tých, ktorí sa vyhlasovali za kresťanov, ale už sa stali svetskými.

Týmto spôsobom rímsky biskup potvrdil, že má právo ustanoviť sväté dni — čím zmiatol ostatné cirkevné spoločenstvá, ktoré sa snažili o jednoduchšie a vernejšie zachovávanie viery.

Odpor východných cirkví a konflikt

Cirkev Východu s veľkým duchom a odhodlaním vyhlásila, že sa neodchýli od pravdy odovzdanej prostredníctvom Písma.

Na to reagoval rímsky biskup vyhlásením exkomunikácie — prerušil komunikáciu, označil duchovenstvo Východu za nehodných mena bratov a vylúčil ich zo všetkých spoločenstiev s cirkvou v Ríme.

(Mosheim, Inštitúty cirkevných dejín, b.1, 2. stor., bod 2, kap. 4, ods. 11)

Rozkol medzi Východom a Západom

Tak sa začala hlboká priepasť medzi východnými a západnými cirkvami, ktorá sa s rastúcou mocou rímskeho biskupa ešte viac prehlbovala.

RÍMSKA CIRKEV AKO JEDINÁ VIDITEĽNÁ MOC, PRAVÁ BOŽIA CIRKEV V ÚKRYTE

A tak sa prostredníctvom intríg a brutálnej sily Satana stáva rímska pápežská cirkev jedinou viditeľnou cirkvou na svete na dlhé stáročia, zatiaľ čo pravá Božia cirkev je zahnaná do púšte. (Zjavenie 12:14)

Odkiaľ pochádza nedeľná bohoslužba?

Priatelia, nedeľná bohoslužba nepochádza z Biblie. Jej pôvod je v pohanskom uctievaní slnka, ktoré rímskokatolícka cirkev prijala, „pokresťančila“ a vnútila celému svetu.

Zatiaľ čo praví nasledovníci Krista, ktorí zachovávali 7. deň — sobotu podľa 4. prikázania, boli nútení ukrývať sa, žiť na okraji spoločnosti a odísť „na púšť“.

Apoštol Pavol varoval pred odpadnutím

Dokonca už apoštol Pavol varoval prvotnú cirkev, že príde čas duchovného úpadku:

„Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci, ktorí nebudú šetriť stádo.“
(Skutky 20:29)

„Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom. Veď najprv musí nastať odpadnutie od Boha a zjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo nesie Božie meno... až sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha.“
(2 Tesaloničanom 2:3–4)

Gnosticizmus, filozofia a odklon od soboty

V ranej histórii cirkvi vidíme naplnenie tohto proroctva. Vznikol gnosticizmus, pod vplyvom filozofov sa cirkev zmierovala s pohanstvom a silnelo protižidovské zmýšľanie, čo viedlo k odvráteniu sa od pravého 7. dňa – soboty.

Konštantín a legalizácia nedele

Môžeme poukázať aj na cisára Konštantína ako na jedného z hlavných prispievateľov k uctievaniu dňa Slnka. Jeho „konverzia“ ku kresťanstvu bola politickým ťahom, ktorý mal za cieľ:

• Budovať moc a prestíž rímskej cirkvi
• Priviesť do cirkvi množstvo pohanov, ktorí priniesli svoje slnko-uctievajúce praktiky
• Pokresťančiť pohanské zvyky, aby sa cirkev rozšírila a upevnila svoju moc

KONŠTANTÍN A PRVÝ NEDEĽNÝ ZÁKON – ZAČIATOK KOMPROMISU

Cisár Konštantín v roku 321 n. l. zaviedol prvý známy zákon, ktorý povýšil nedeľu na špeciálny deň:

„V úctyhodný deň Slnka nech si oddýchnu richtári a ľudia žijúci v mestách a nech sú všetky dielne zatvorené.“
(Konštantínov edikt, 321 n. l.)

Tento zákon nepochádzal zo Svätého Písma, ale zo snahy zlúčiť pohanskú úctu k Slnku s rastúcim vplyvom kresťanstva.

Rímskokatolícka cirkev a šírenie nedele

V storočiach po Konštantínovi rímskokatolícka cirkev násilne a systematicky presadzovala tradíciu nedeľného uctievania:

• Zavádzala ju naprieč národmi a kontinentmi
• Vnášala ju do novovznikajúcich denominácií
• Vytláčala biblický 7. deň – sobotu ako Boží svätý deň

Drahý priateľ…

Nedeľa NIE JE podľa Biblie posvätným dňom. Boh neustanovil nedeľu ako deň odpočinku. Je to deň pohanského uctievania slnka, ktorý bol následne pokresťančený cirkvou, aby sa zjednotilo pohanstvo s kresťanstvom.

Ak túžiš po pravde z Božieho slova, vráť sa k štúdiu Biblie, nie k tradíciám.

„Pamätaj na deň sobotný, aby si ho svätil…“
(2. Mojžišova 20:8)